utorok 13. januára 2015

Národný park Jasper

Národný park Jasper je najväčším národným parkom v Kanade. Rozloha cez 10 tisíc kilometrov štvorcových je prevažne zaplnená Skalnatými horami, ktoré tvoria dominantu celého parku. Celý národný park Jasper leží v provincii Alberta, severne od NP Banff a bol zapísaný do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Rovnako ako ostatné parky Kanady oplýva Národný park Jasper veľkým množstvom divokej zveri a je bohatý na jazerá, horské pramene, vodopády aj ľadovce. Centrom parku je rovnomenné mesto, od ktorého vedie lanovka na horu Whistlers, odkiaľ môžete uvidieť celý park ako na dlani. Nezabudnuteľný zážitok z cestovania po Kanade si odnesiete aj od vodopádov Athabasca, ktoré sú jedným z hlavných atrakcií parku.

Ľadovcová oblasť Columbia Icefield sa nachádza na juhu parku a tvorí ju osem ľadovcov s plochou cez 325 km2. Hrúbka najširšieho z nich dosahuje až 365 metrov. V blízkom údolí potom možno uvidieť jazero Maligne, ktoré sa pýši titulom druhého najväčšieho ľadovcového jazera na svete.

streda 7. januára 2015

Zlatá horúčka v Kanade (Klondike)

Zlatá horúčka na rieke Klondike, prítoku Yukonu, je pokladaná za jednu z najväčších masových migrácii za náleziskom zlata v dejinách ľudstva. Koncom 19. storočia priviedla do pustej oblasti na Yukone na sto tisíc ľudí. Hoci trvala iba dva roky, mená Klondike a Dawson sa vďaka nej stala navždy nesmrteľným synonymom dobrodružstva.

Takmer stotisíc ľudí sa tesne pred koncom devätnásteho storočia vydalo na cestu do pustatín Klondiku a zhruba štyridsať tisíc ich skutočne dosiahlo Dawsonu. Len polovica z tohto počtu hľadala zlato a len asi štyri tisícky z nich zlato naozaj našli. Pár stoviek ľudí našlo toľko zlata, že zbohatli, a samotná hŕstka si bohatstvo udržala. Najviac na zlatej horúčke zbohatli rôzni podnikavci a obchodníci, gangstri a ľahké devy, barmani a majitelia hotelov, tanciarni, obchodov a barov.

Za zlatú horúčkou stojí stretnutie dvoch mužov, Roberta Hendersona a George Carmacka, ku ktorému došlo v roku 1896. Prvý z mužov nemal v láske indiánov, zatiaľ čo druhý mal indiánsku ženu Kate. Spoločne s ňou a indiánskymi priateľmi Skookumem Jimom a Tagish Charleym cestoval. Práve chytali lososy, keď ich stretol Henderson, ktorý sa vracal z nakupovania zásob na svoje novo objavené nálezisko zlata. Že niekto chytá ryby, aby sa uživil, keď je všade plno zlata, mu pripadalo smiešne. Rozhodol sa teda podeliť sa o svoje šťastie a dal sa s Carmack do reči. Prezradil mu, že v horách našiel zlato, čo Carmacka zaujalo. Bohužiaľ sa Henderson nezdržal svojich negatívnych výrokov o indiánoch, čo ho stálo nielen Carmackovu dôveru, ale hlavne veľký balík peňazí. Carmack a jeho indiánski priatelia sa vydali hľadať zlato inam, než im poradil - a skutočne ho našli. Stalo sa tak 16. augusta 1896 v mieste, kde ústi Rabbit Creek (Králičie potok) do Klondiku. Žltý kov tu bol v nebývalom množstve, a tak Králičí potok získal nové meno Bonanza, teda Zlatá baňa. Dodnes celý Yukon slaví sviatok Discovery Day čiže Deň objavu zlata. Až nasledujúci rok po objave zlata na Klondiku priniesol tlač túto správu svetu. O to viac bola senzačná.

Keď bolo v údolí Klondiku objavené zlato, ubehol takmer rok, než sa túto novinku dozvedel okolitý svet. Tak vzdialený bol Yukon od civilizácie. Až v júli roku 1897 dorazili prví zlatokopovia do prístavu v San Franciscu. Na ďalší parník, ktorý priplával o dva dni neskôr do Seattlu, už čakali tisíce zvedavcov a slovo Klondike bolo na perách celého národa. Správa o troch tonách zlata na ich palubách sa okamžite rozšírila po celom svete a vypukla ozajstná zlatá horúčka. Rozpútala sa jedným razom po príchode oboch lodí, okamžite dosiahla kulminačního bodu a na ňom zotrvala až do jari ďalšieho roka, kedy zhasla rovnako rýchlo, ako vzplanula.

Bombastické správy, ktoré sa okamžite začali objavovať vo všetkých novinách, prinútili desiatky tisíc ľudí zo všetkých kútov sveta opustiť prácu aj rodinu a vydať sa na sever. Všetci boli odhodlaní nájsť zlato a zbohatnúť. Netušili, že na celom severozápade Kanady nie sú ani ľudia, ani zásoby. Pár bielych zlatokopov pracovalo okolo rieky Yukon, pár tisíc indiánov tú lovilo a rybárčilo. Len zriedka sa tu vyskytovalo osídlenie alebo dokonca obchody. Aj v Dawson, v jedinom naozajstnom meste, sa dalo kúpiť málo cez "vyhladovanú zimu", ako ju miestni nazývali. A tí, čo uprostred zimy 1897-1898 nezvládli do svojho zlatého raja dôjsť včas, museli zastaviť - uväznila ich krutá zima. Teraz mali za cieľ len prežiť.

K miestu nálezu neexistovala "jediná správna" cesta. Boli ich tucty. A žiadna z nich nebola jednoduchá. Na všetkých ľudia i zvieratá, ktorí sa tadiaľ vydali, húfne zomierali. Dostať sa do Dawson nebolo vôbec ľahké a nezáležalo na tom, či je cesta vodná či suchozemská, hoci noviny zo všetkých kútov sa takúto myšlienku snažili zlatokopom vnútiť. Všetky cesty na ďaleký sever boli nesmierne dlhé, plné utrpenia a neúprosnej driny. A tak sa nie je čomu diviť, že zúfalí pútnici nechávali na stromoch odkazy typu: "Odmena za pokračovanie na sever: hladovanie a smrť. Návrat na juh: domov, sladký domov a teplá posteľ. "Valná väčšina sa tiež pri prvej príležitosti otočila a vrátila sa späť domov. Len tí najvytrvalejší a najsilnejší sa nevzdali. A vďaka tejto vytrvalosti sa prázdny severozápad zaplnil zlatokopmi. Boli všade. Ich dedičstvo je menej očividné, leč o to viac trvalé. Doslova strhli bariéru hraníc a otvorili túto neprebádanú krajinu svetu.

Jeden z chodníkov,  cez Chilkootský priesmyk, začína v meste Dyea u aljašského Skagway a ukázal sa ako najpopulárnejší. Čoskoro však bolo jasné, že mnoho zlatokopov, ktorí tadiaľ prúdili ďalej na sever, nemôže prežiť kruté podmienky Yukonu. Preto kanadská jazdná polícia na hraniciach medzi Aljaškou a Kanadou od každého prichádzajúceho požadovala, aby si so sebou prinášal jednu tonu potravín, teda dosť zásob na jeden rok. Úpätí priesmyku sa preto hovorilo Scales (Váhy). Tu polícia prevažovala zlatokopom zásoby. Bez tony do Kanady neprešli. Mnohí okrem povinnej tony tovaru prenášali aj iné veci. Whisky a hodváb, kachle, živá kurčatá a plnené moriaky, drevo, sklo, fazuľa, to všetko putovalo na ľudských chrbtoch. Muzikant Billy Huson so svojou ženou dokonca presťahovali cez priesmyk aj piano! Kapitán AJ Goddard so sebou zase ťahal pílu a parník rozložený na súčiastky.
Na ceste do Dawson museli tisíce ľudí túžiacich po zlate prekonať Chilkootský priesmyk.

Záverečný úsek, Zlaté schody, je kilometer dlhé vysiľujúce stúpanie v uhle 45 stupňov. Zlatokopovia tú museli do schodov sa svojou záťažou aj štyridsaťkrát! Málokedy stihli viac ako jeden výstup denne. Sčasti kvôli vyčerpaniu, sčasti aj kvôli predlhej fronte kolegov, ktorí ako mravce stúpali krok za krokom ľadovým schodiskom k vrcholu, kde zanechali náklad, po zadku zišli späť a vydali sa s ďalšou záťažou opäť nahor. Tí, čo dokázali zdolať tento úsek, došli k Bennettovho jazeru (Bennett Lake), kde museli prečkať zimu v stanových táboroch. Vyrobili aspoň plte a na jar 1898 vycestovala asi nejprapodivnější flotila, aká kedy brázdila tieto vody. Cez sedem tisíc pltí sa vydalo na záverečnú etapu vyčerpávajúcej odysey. Ešte sedemsto kilometrov divokej vody za zlatým snom ...

Bolo by pekné oznámiť, že po takomto utrpení a ničivej námahe títo zlatokopovia našli kov, po ktorom tak dychtivo túžili. Opak je pravdou. Zbohatla iba hŕstka. Od objavu náleziská na potoku Bonanza uplynuli už dva roky a väčšina plochy tak bola dávno zhabaná prvými prichádzajúcimi. Málo zostalo pre tých, ktorí na jar roku 1898 prišli do Dawson s tak veľkými nádejami. Keď sa objavili správy o náleziskách zlata v susednej Aljaške, presunuli sa zástupy ľudí aj ich večná túžba po dobrodružstve a bohatstve práve tam.