Jacques Cartier na svojich troch výpravách podrobne preskúmal pobrežie Newfoundlandu a záliv svätého Vavrinca, čím otvoril cestu francúzskej kolonizácii.
Archeologické štúdie datujú prvé ľudské osídlenia do doby pred cca 26 000 rokmi v prípade severného Yukonu a pred cca 9 500 rokmi v prípade južného Ontária. Prvé európske osídlenie založili na kanadskom území Vikingovia okolo roku 1000 v L'Anse aux Meadows, to však existovalo len krátko az dlhodobého hľadiska nemalo žiaden význam. Kanada (resp. jej východné pobrežie) bola pre Európu znovu objavená na prelome 15. a 16. storočí výskumnou plavbou John Cabot (1497), ďalšie výpravy sem podnikli Jacques Cartier (1534) a ďalšie. Prvé dlhodobé európske osídlenie tu založili Francúzi. Išlo o Port Royal (1605) a Québec (1608). Angličania ich nasledovali v roku 1610 v oblasti Newfoundlandu. S príchodom Európanov sa na kanadskom území začali rýchlo šíriť európske choroby, ktoré decimovala pôvodných obyvateľov a otvárali kolonistom cestu do indiánskych území.
Francúzi v 17. storočia kolonizovali okolie rieky sv. Vavrinca zatiaľ čo Briti osídľovali trinásť kolónií na východnom pobreží dnešných USA. Spoločnosť Hudsonovho zálivu sa sústredila na oblasť Zeme princa Ruprecht. V rokoch 1689-1763 došlo k sérii tzv francúzskych a indiánskych vojen. Tieto vojny, vyústili v zánik francúzskej moci v Kanade, ktorá pripadla Veľkej Británii.
Tá v roku 1774 schválila pre upokojenie situácie tzv Quebec Act, ktorý akceptoval katolícke náboženstvo, francúzsky civilný zákonník a francúzštinu ako úradný jazyk na území provincie Québec.
Za americkej vojny za nezávislosť sa Kanada nepripojila k povstaniu 13 kolónií a stala sa cieľovou krajinou desiatok tisíc loajalistů odchádzajúcich z územia dnešných USA. Tým sa dostala na územie Québecu rad anglicky hovoriacich protestantov usídlujících sa najmä v oblasti Veľkých jazier. To viedlo k neskoršiemu rozdelenie provincie Québec na Horné a Dolné Kanadu, pre Horné Kanadu (terajšia provincia Ontário) nebol Quebec Act naďalej relevantné.
Smrť generála Brock. V bitke na Queenston Heights bol tvrdo odrazený prvý pokus Američanov o dobytie Horné Kanady, zároveň tu však guľkou ostreľovača zahynul zrejme najlepší britský veliteľ britsko-americkej vojny.
V britsko-americkej vojne v rokoch 1812-1815 hrala kanadská fronta enormne dôležitú úlohu. USA sa opakovane pokúšali obsadiť Horné i Dolné Kanadu, ale ich vpády boli odrazené. Významný bol v tomto ohľade postoj indiánskeho obyvateľstva, ktoré podporovalo skôr Britmi (na britskej strane bojovali hlavné kmene z oblasti Veľkých jazier i Tecumsehova aliancie), ako aj miestnych kolonistov. Vojny sa francúzski obyvatelia väčšinou nezúčastnili a ak áno, tak väčšinou na strane Britov. Vojna s USA skončila nakoniec uznaním status quo ante.
Nasledovala expanzia na sever a západ za pomoci Severozápadnej spoločnosti a Spoločnosti Hudsonovho zálivu, ktorá intenzívne prebiehala už niekoľko desaťročí. V roku 1837 došlo k povstaniu časti francúzskeho obyvateľstva (pozri povstania roku 1837). Po jeho potlačení sa Británia rozhodla vytvoriť za Horné a Dolné Kanady jeden celok (Zjednotená kanadská provincia).
V roku 1846 boli podpisom Oregonskej dohovoru ukončené teritoriálne spory medzi USA a Kanadou (za hranicu na západe bola určená 49. rovnobežka). Prudký rast kanadskej populácie vďaka veľkej imigráciu z Európy i vysokej pôrodnosti viedol k osídľovania kanadského vnútrozemia a zakladanie nových kolónií: Vancouver a Britská Kolumbia. Zároveň niektorí Európania začali Kanadu opúšťať a odchádzali do USA. V roku 1867 bol prijatý Zákon o Britskej Severnej Amerike, ktorý zjednotil britskej severoamerickej kolónie Zjednotené provincie Kanada, Nové Škótsko a New Brunswick v jedinej, už do značnej miery autonómne domínium. Krátko potom došlo k znovuvytvorenie provincií Ontário a Québec. Do týchto provincií bola začlenená Ruprechtov krajiny a pričlenené boli oblasti bývalej Severozápadnej spoločnosti ako Severozápadné teritóriá a novovytvorené provincie Manitoba. Následne bola pripojená Britská Kolumbia (od roku 1866 zjednotená s Vancouverom). Osídľovanie nových území bolo podporené okrem iného výstavbou tri transkontinentálnych železníc a založením kráľovskej severozápadnej jazdnej polície. V roku 1873 sa pripojila ďalšie kolónie (Ostrov princa Eduarda) a provinčné postavenie získali časti Severozápadných teritórií: Alberta a Saskatchewan (1905).
Kanada vstúpila do prvej svetovej vojny automaticky vyhlásením vojny Veľkou Britániou a vyslala na európske bojisko kontingent zložený prevažne z dobrovoľníkov. Straty však boli natoľko ťažké, že pre doplnenie kanadských síl v roku 1917 musel premiér Robert Borden vypísať povinné odvody do armády.
V roku 1919 Kanada v rámci ďalšieho osamostatňovanie sama za seba vstúpila do Spoločnosti národov av roku 1931 Westminsterský štatút potvrdil jej nezávislosť. Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov zasiahla aj Kanadu.
Pred druhou svetovou vojnou Kanada podporovala politiku appeasementu voči Nemecku, po prepadnutí Poľska potom jej premiér William Lyon Mackenzie King presadil v kanadskom parlamente vyhlásenie vojny (10. septembra). Počas vojny došlo k obrovskému rozvoju vojnového priemyslu, Kanada zásobovala jeho produkty nielen Veľkú Britániu, ale aj USA a ZSSR. Jej pozemné jednotky boli najskôr dislokovaná prevažne vo Veľkej Británii, neskôr sa zúčastnili vojnových operácií. Obchodné aj vojnové loďstvo hralo enormne dôležitú úlohu v bitke o Atlantik.
V roku 1949 sa do tej doby formálne nezávislé domínium Newfoundland pripojilo ku Kanade ako jej 10. provincie. Výsledkom silné povojnové imigrácia bola tzv tichá revolúcia v Québecu, kde zreteľne poklesol podiel francúzsky hovoriacich obyvateľov a došlo k výraznej sekularizácii spoločnosti.
Počas roka 1981 došlo k dohode tzv o patriaci (Patriation) ústavy, ktorá mala definitívne urobiť Kanadu nezávislú krajín. 17. apríla 1982 tak došlo aj napriek odporu predstaviteľov Québecu k schváleniu novej verzie ústavy, podľa ktorej sa Kanada stala úplne nezávislou krajinou, v ktorej čele stojí monarcha zdieľaný s Veľkou Britániou.
Sociálne a spoločenské zmeny v rámci kanadského zriadenie a spomínaných ústavných zmien viedli k prudkému nárastu autonomizačních a separatistických snáh Québecu a výsledkom boli dve referendá o osamostatnenie tejto provincie. Prvé bolo jednoznačne zamietnuté (1980, ešte pred zmenou ústavy), výsledok druhého bol už veľmi tesný (1995, pre odtrhnutie 49,4% hlasujúcich). Kanadský najvyšší súd však vydal v roku 1997 stanovisko, že Québec nemá právo na jednostranné vyhlásenie nezávislosti. Separatistické hnutia v Québecu však stále pokračuje v činnosti a viacmenej odmieta toto stanovisko akceptovať.
V priebehu povojnových rokov dochádzalo k čoraz väčšej hospodárskej integrácii medzi Kanadou a USA. Tá v roku 1987 vyústila v kanadsko-americkú zmluvu o voľnom obchode (Canada-United States Free Trade Agreement), ktorá vytvorila kanadsko-americkú zónu voľného obchodu. Pod silným americkým vplyvom sú tiež kanadská médiá (v americkom pohraničí av anglicky hovoriacich častiach krajiny všeobecne vymierajúcej pod konkurenciou médiách amerických), čo vedie na jednej strane k snahám ešte viac posilniť integráciu oboch krajín (existuje tu signifikantné skupina usilujúca o vytvorenie tzv Severoamerickej únie ). 1. apríla 1999 došlo k poslednej zmene v najvyššom administratívnom členení krajiny, keď bolo zo Severozápadných teritórií vyčlenených teritórium Nunavut.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára